KLEMENT TRIZULJAK MAREK TRIZULJAK ALEXANDER TRIZULJAK UMENIE AKO PRIESTOR STRETNUTIA GENERÁCIÍ Medzi nebom a zemou je veľa skutočností, na príčinu ktorých sa pýtajú myslitelia už celé stáročia, ba i tisícročia. Fenomén umeleckého talentu a umeleckej tvorby nesporne patrí k otázkam, ktoré zamestnávajú mysle nielen filozofov, ale i umenovedcov, estetikov, psychológov, pedagógov, sociológov. Aj napriek nevyčísliteľnému množstvu vedeckých i odborných štúdií, článkov a publikácií zaoberajúcich sa týmto problémom, jednoznačnú, všeobecne platnú a uspokojivú definíciu nenachádzame. Akoby sa to prvotné a určujúce nachádzalo za hranicou vedeckého poznania. A preto si aj v dnešnej dobe, zakladajúcej si na svojej vedeckosti, môžeme dovoliť tvrdenie, že ak chceme pochopiť otázku pôvodu umeleckého talentu a tvorivosti, stále stojíme pred tajomstvom. Dovoľte mi parafrázu Gauguinových slov: „Kto som ja, ktorý cíti v sebe nevyhnutnosť vyjadrovať sa umeleckým jazykom? Odkiaľ sa vo mne berie tento talent a tvorivý ošiaľ? Čo mám robiť, keď cítim, že umenie je pre mňa ten pravý priestor, kde môžem hľadať pravdu? Kam mám ísť, aby som mohol slobodne rozvinúť a vyjadriť bohatstvo, ktoré nosím v sebe?“ A tak ako reč má svoj význam iba natoľko, nakoľko je v nej prítomná myšlienka, tak i okamihy umeleckej tvorivosti dostávajú význam iba natoľko,nakoľko sú preniknuté týmito základnými estetickými postojmi. Súrodencov Mareka a Klementa Trizuljakovcov umenie sprevádzalo od kolísky. Rodinné prostredie preniknuté intelektuálnymi, kultúrnymi a duchovnými hodnotami ich nenásilne formovalo nielen ľudsky, ale i profesionálne, či umelecky. Jedného dňa každý z nich zatúžil po sebe zanechať znak, odovzdať vlastnú víziu skutočnosti, vstúpiť do slobodnej umeleckej komunikácie. Na tvorivom umeleckom živote svojich rodičov, sochára Alexandra Trizuljaka a výtvarníčky Evy Trizuljakovej pochopili, že umenie je zrkadlo, v ktorom sa odráža vnútorná cesta a vývoj človeka. Život a dielo sochára ALEXANDRA TRIZULJAKA je toho dôkazom. Ako žiak profesora Karla Pokorného a odchovanec sochárskej školy pražskej akadémie výtvarných umení osvojil si úctu k precíznej modelácii a harmonickej proporcionalite tvarov. Realisticky modelovaná skulptúra však nemohla rozhľadeného umelca uspokojiť nadlho. Pod vplyvom nových tendencií vo výtvarnom umení na prelome 50. a 60. rokov, kedy sa hľadá nový jazyk sochy, upúšťa Trizuljak od realisticky modelovaných tvarov a osvojuje si tzv. konštruktívne cítenie: zjednodušuje tvary až po postkubistickú štylizáciu a fázy „archetypizácie“ a „balvanizmu“. Jeho hladké abstrahované figúry sú odkazom na tvorbu Henry Moora či Constanta Brancusiho (Milenci, 1960 – 1961; Večer, 1963; Vodná Panna, 1964; Torzo, 1964 – 1965). Objavuje nové estetické kvality, ktoré pre sochárstvo ponúka veda a technika. Púšťa sa do experimentu a pracuje s netradičnými technikami a materiálmi, predovšetkým kovmi, ako hliník, oceľ, bronz. Vznikajú rôzne variácie zostáv zváraných tvarov vo forme rúr, dosiek alebo prútov, vertikálne a horizontálne poprepletaných (Raketostroj, Oči vesmíru, 1961; Kompozícia, 1963; Variácie na Nekonečno, 1967 a iné). Politická situácia na začiatku 70. rokov zasiahla aj do slovenského kultúrneho života a všetky individuálne tvorivé snaženia vymykajúce sa z rámca oficiálnej kultúrnej doktríny socializmu tvrdo a nekompromisne umlčala, alebo zatlačila do súkromia ateliérov. Bolo tomu tak aj v prípade Alexandra Trizuljaka. Zodpovednosť otca početnej rodiny ho prinútila realizovať aj také diela, kde sa od dynamického konštruktivistického hľadania odklonil späť k realistickým tendenciám. No v tichu a samote ateliéru vznikajú ďalšie diela ovplyvnené konštruktivistickým cítením[1]. Práve táto poloha znakového a zmyslového hľadania reality spojená s novými materiálovými a technickými postupmi tvorby, silno a jasne rezonuje v tvorbe jeho dvoch synov. Nemožno nespomenúť aj ďaľší rozmer Trizuljakovej tvorby, na ktorý synovia nadväzujú a tvorivo ho rozvíjajú – náboženská téma vo výtvarnom umení a tvorba pre sakrálny priestor. Počas svojho tvorivého života Alexander Trizuljak participoval na výtvarnej výzdobe 26 kostolov na Slovensku. Početné sú jeho Ukrižovania, sochy svätých, oltáre, svätostánky. Experimentátorsky vnáša do chrámového priestoru sklo: z taveného skla vytvára basreliéfy Ukrižovanie (kostol v Sobranciach) a Vzkriesenie (kostol v Zelenči). Náboženská téma mu neslúži ako výtvarná metafora, alegória, či archetyp na vyjadrenie hraničných situácií ľudského života, ako sa s tým stretávame u mnohých výtvarníkov 20. storočia[2]. Je zobrazením osobnej hlboko prežívanej kresťanskej viery, je sprítomnením transcendentna v živote človeka i v dejinách sveta. Umelecké dedičstvo otca Alexandra Trizuljaka sa ako nekončiaci dialóg vinie tvorbou jeho detí. Dialóg dvoch generácií umelcov je o to zaujímavejší, že umelecky i ľudsky silná osobnosť otca nezväzuje svojim odkazom, ale práve naopak, uvoľňuje priestor novým tvorivým inšpiráciám. Najsilnejšie a umelecky najpôsobivejšie prepojenie nachádzame v tvorbe syna Mareka. Dielo výtvarníka MAREKA TRIZULJAKA napovedá, že máme pred sebou umelecky zrelú osobnosť. Výber z tvorby predstavuje autorove práce zo skla; materiálu, ktorý snáď najadekvátnejšie zodpovedá jeho umeleckej invencii a myšlienkovému smerovaniu. Kompozične a tvarovo čisté sklené objekty, priezračné a tiché, sú vo svojich jemných i žiarivých farebných odtieňoch ako metafora (Stéla, Oheň, Jakubov rebrík). Umelec preniknutý inšpiráciou kontempluje tajomstvo, vnútorné sacrum vlastného bytia prestupuje sacrum jeho diel. Jakubov rebrík je zobrazením tejto mystickej skúsenosti človeka, ktorá je krehká a priehľadná ako sklo, no jasná ako teplé svetelné lúèe, ktoré ho prestupujú. V srdci umelca vidíme istý druh askézy a pokory, ktorá je prameňom jeho lásky k umeniu, k životu. Umenie Mareka Trizuljaka sa neuspokojuje s dekorovaním priestoru, ide oveľa ďalej, mohli by sme povedať, že je pokusom otvárať dvere k načúvaniu Absolútna. Marekove realizácie pre sakrálny priestor – vitráže, oltáre, ambóny, svätostánky, plastiky, túto dimenziu majú v sebe. Vitráže (napríklad v kostole v Miloslavove, Hvozdnici, či na Ostrove sv. Petra v Kanade), sú explóziou farieb, kde svetlo skĺzajúce sa po formách a tvaroch prekonáva tiene stĺpov, pilierov či stien a vytvára tak atmosféru kontemplácie, ktorá napomáha vstúpiť do tajomstva liturgie. Efekt takmer mystického svetla strháva pozorovateľa vstúpiť do vnútra vlastného bytia. Projekty realizované v spolupráci s bratom Klementom – architektom, na ktorých sa Marek podieľal koncepciou a realizáciou výtvarného dotvorenia liturgického priestoru (kostol v Miloslavove a Hvozdnici), sú jednoliatym harmonickým celkom, poznačené úsilím o dosiahnutie čo najväčšieho súzvuku architektúry a výtvarného umenia v liturgickom kontexte. Dovolím si povedať, že ide o modelové príklady súčasnej sakrálnej architektúry na Slovensku. Žiaľ, sú to príklady ojedinelé. Pozoruhodné svojou nápaditosou sú i obrazy zo skla v predajni Klenotov v Košiciach, kde sa hrá s čistým, intenzívnym svetlom v jasne vymedzenom priestore, ako i sklený portál predajne Pegg Pérego v Auparku v Bratislave, realizovaný v spolupráci s ďaľším bratom Alexandrom ml. Potrebné je poukázať aj na autorovu remeselnú zručnosť a majstrovskú dokonalosť spracovania materiálu. Marek žije v Českej republike od roku 1980 a na Slovensko sa dielo tohto všestranného umelca, ktorého záber siaha od voľnej tvorby (maľba, plastika, sklo) cez realizácie pre architektúru (mozaika, vitráž, liturgické zariadenie) až k umeleckej fotografii, dostáva predovšetkým vďaka spolupráci s bratmi Klementom a Alexandrom. Jeho tvorba je však známa aj oveľa ďalej – v Rakúsku, Taliansku, Kanade. Marek Trizuljak je umelcom, ktorý v sebe skrýva charizmatickú schopnosť sprevádzať diváka od vecí viditeľných k predstave vecí neviditeľných. V jeho tvorbe je každý jednotlivý prvok prestúpený vnútorným svetlom zjednocujúcim obsahovú a formálnu stránku diela do dokonalej harmónie, ktorá, ako cítime,prebýva v umelcovej duši. Kým najstarší syn išiel v šľapajach otcovej múzy výtvarných umení, v druhom sa skĺbil cit pre modelovanie tvaru a priestoru s výtvarným cítením a odvahou k experimentu. Architekt KLEMENT TRIZULJAK vo svojej architektonickej tvorbe vychádza z poznania človeka, pochopenia jeho potrieb a želaní, z jeho vzťahu k prírode, k prostrediu. Klementovo projekčné hľadanie je hľadaním harmonického vzťahu medzi estetikou a technikou, výtvarným umením a architektúrou. Jeho architektonická vízia má výtvarné cítenie, čoho výsledkom je skulpturálne modelovaná architektúra. Klementov architektonický jazyk je čistý a jednoduchý, pracuje so základnými trojrozmernými geometrickými tvarmi – kuželom, kubusom, ihlanom, a pridáva k nim dynamickú špirálu. Tieto prvky skladá a modeluje do rafinovane jednoduchej a esteticky pôsobivej architektonickej skladby (Mestské vily na Kaplinskej ul. v Bratislave, Administratívna budova na Rajskej ul. v Bratislave, Kostol v Miloslavove, Kostol na Betliarskej ul. v Bratislave – Petržalke). Konštrukčná integrita, dômyselne vyrátaná proporcionalita, citlivý výber materiálu a technických postupov, premyslená svetelná účelnosť a plasticita tvarov umocnená farebnými odtieňmi, sú konštantnými kvalitami Klementových projektov. Aj on, rovnako ako brat Marek, s obľubou pracuje so sklom ako materiálom prostredníctvom ktorého zvýrazňuje výtvarnú pôsobivosť architektúry. Popri projektovaní civilnej architektúry je Klement Trizuljak známy aj tvorbou sakrálnej architektúry. Nateraz boli zrealizované viaceré projekty kostolov – prezentované sú stavby v Miloslavove a na Betliarskej ul. v Bratislave – Petržalke. Taktiež je autorom niekoľkých interiérov liturgického priestoru (kostol v Hvozdnici a Hornej Ždáni). V prípade úpravy interiéru kostola v Hornej Ždáni použil autor pre historický sakrálny priestor zdanlivo odvážny experiment – kombinovanie kameňa a skla, kovu a skla (obetný stôl a ambón). Treba vyzdvihnúť autorov zmysel a hlboké pochopenie pre základné znaky a symboly liturgie, z ktorých jeho architektúra na jednej strane vychádza a na strane druhej s nimi pracuje. Jeho kostoly nie sú okázalé monumentálnosou foriem, ale v urbanistickej štruktúre sú významovo diferencované vďaka znakovosti. Klementova architektúra kostola vyjadruje pohyb – mystický, transcendentný, ktorý z diaľky volá jedinca strateného v dave vstúpiť, a to nielen do priestoru sakrálnej stavby, ale i do atmosféry rítu a v kontemplácii prežívať svoj noetický rozmer. Ambíciou tejto výstavy je poukázať na skutočnosť, že umenie môže byť priestorom pre stretnutie generácií a plodnú výmenu názorov. Na začiatku bol sochár Alexander Trizuljak, ktorého talent a obdivuhodná umelecká invencia (dovolím si konštatovať, že dodnes umenovedcami nedostatočne spracovaná) sa akoby „premenili na drobné“ a inkarnovali do talentov jeho detí, z ktorých väčšina sa venuje umeleckej tvorbe. Dielo Mareka a Klementa je len časťou pestrej mozaiky tohoto umeleckého rodu. Rôznosť jednoty mladej Trizuljakovskej generácie vychádza z úcty k vlastnému dedičstvu a čerpá z múdrosti tradície, ktorá im – i nám všetkým – pomáha byť zrelšími a schopnejšími odpovedať na výzvy dnešného sveta. Alena Piatrová [1] Por.: Mašín, J.:Trizuljak. Bratislava: Pallas, 1970; Bajcurová, K.: Zápas o tvar – nové sochárske iniciatívy 1948 – 1999. In: Dejiny slovenského výtvarného umenia – 20. storočie. Bratislava: SNG, 2000, s. 134 – 148. [2] Por.: Rusinová, Z.: Motivické konštanty kresťanskej ikonografie – interpretácie a transformácie v súčasnom umení. In: Miesto pre modlitbu. Zborník z konferencie. Bratislava: VŠVU, 2000, s. 59 – 67. začiatok / back

© ateliér trizuljak 2004